Mikrobodka
Mali sme, ešte za hlbokého socializmu, známeho čašníka v kaviarni Metropol. Keď práve nemal robotu, prisadol si k nášmu stolu a porozprával nám svoj príbeh. Sestra nášho známeho bola v päťdesiatych rokoch kajakárka – reprezentantka. Podarilo sa jej pri tréningu na Dunaji emigrovať do Rakúska. Poslala odtiaľ bratovi pohľadnicu, ktorú zadržala Štátna bezpečnosť. Brata zavreli. Ukazovali mu bodku na konci vety na pohľadnici .Nútili ho, aby sa priznal, že vie, že sa jedná o tzv. „mikrobodku.“ Pod drobnohľadom vraj zistili, že v bodke je zašifrovaná správa, ktorá ohrozuje socializmus. Pod mikroskopom mu ju dokonca ukázali.
Niekoľkonásobne zväčšená skutočne vyzerala ako záhadná kresba. Bili ho, mučili, nedovolili mu spať, až sa priznal, že ide o dohovorenú šifru, aj keď im nevedel vysvetliť, čo šifra znamená. Odsedel si deväť rokov. Ako stavebnému inžinierovi mu dovolili po prepustení z basy robiť čašníka v Metropolke.
Z väzenia si odniesol zvláštnu poruchu. Dokázal spať iba v idúcom vozidle. Po záverečnej v Metropolke si volával taxík a nechal sa v ňom voziť od Rače po Manderlu a späť, kým neminul všetky tringelty. Ale aspoň sa trochu vyspal.
Kaviareň Metropol už neexistuje. Aj náš známy čašník sa už vozí na nejakom nebeskom taxíku. Za ním aj za Metropolkou je mi smutno, ale na druhej strane mám radosť, že už do Rakúska nemusíme chodiť tajne na kajaku a že za každou vetou môžeme dať smelo bodku bez strachu, že za ňu niekoho zavrú do basy. BODKA.
Oľga Feldeková
